Madama Butterfly v Teatro Di San Carlo

Slávna talianska scéna Teatro di San Carlo je historickým miestom dejín opery. Skvostný Neapol, barokový skvost v európskom meradle, ponúka na výlet mnohé tajuplné miesta od zabudnutých barokových kostolíkov, cez prepychové chrámy, paláce, galérie, hrady, kláštory, záhrady. Teatro di San Carlo písalo dejiny opery, celé plejády mien skladateľov, dirigentov, primadon sú s ním späté. Sila takýchto divadiel je obdivuhodná. Od zdobených priestorov, perfektnej akustiky po legendárne predstavenia, škandály i tragické ľudské osudy umelcov. Commedia dell’arte, neapolská škola, opera buffa, Canzone Napoletana, tarantella, mandolína, Pulcinella a tak ďalej by sa dala pokračovať aj cez pizzu o Neapole a jeho kultúrnej tradícii. O meste, ako matke mnohého. Tak ako mená, ktoré aj dnes elektrizujú milovníkov umenia: Cimarosa, Paisiello, Farinelli, Gluck, Mozart, Rossini, Donizetti, Bellini, Verdi, Colbran, Malibran, Pasta, Rubini, Lablache, Tebaldi a Callas a všetky veľké hviezdy opery 20. storočia. Barokové mesto plné pripomienky človeku, že prach si a v prach sa obrátiš. Morbídne rituály tanca smrti a prepychová nádhera, zničujúca páľava slnka a Vezuvu i chladivý vánok mora, všetko sa tu triešti v divokej harmónii teatrálnych kontrastov. Barokový afekt, mramor a zlato s haldami odpadkov na uliciach. Preplnené krivolaké uličky zdobené sušiacou sa bielizňou, majestátne prázdne sály múzeí a palácov, historické katakomby štyridsať metrov pod zemou pamätajúce rímsku ríšu, pamiatky z Pompejí, ktoré storočia spali v láve i krásne záhrady na vrcholoch neapolským vŕškov. A keby vám to bolo málo, môžete loďou vyraziť na smer Amalfi a nad bývalým centrom európskej aristokracie a kultúrnej elity v malom Ravelle v lete navštíviť slávny festival, ktorý sa honosí tými najväčšími hviezdami vážnej hudby. Nestretnete tu už Beethovena či Wagnera, ktorého záhrady Vily Rufola inšpirovali ku Klingsorovej kúzelnej záhrade, ale nájdete tu ich diela, ktoré pretrvali všetky doterajšie krízy našej Európy i sveta. Tak ako hodiny nad portálom proscénia v Teatro di San Carlo symbolizujú nielen márnu snahu zastaviť čas ale skôr nesmrteľnosť hudby.

Letný festival San Carlo Opera Festival 2016, predstavil Madama Butterfly. Podivná réžia Pippa Delbona nemohla skaziť pôsobivý zážitok z autentickej talianskej interpretácie. Je to úplne iný dojem, keď talianski speváci spievajú v svojej materčine a rozumejú presne tomu, čo hovoria. Cio-Cio-San Serena Farnocchia pred rokmi už alternovala napríklad pani Netrebko ako Manon v rímskej opere. Jej kreácia je skrz naskrz lyrická. Snaží sa vokálne vyjadriť mladú gejšu, ktorá aj úmorným čakaním na návrat svojho manžela zostáva tou naivnou a krehkou paňou – motýlikom. Ani dramaticky vyhrotené miesta druhého dejstva netlačí a zostáva zvláštnou hlasovou melancholičkou s mnohými nuansami.

Pinkerton Luciana Ganciho, ktorý spieval napríklad na Zámockých hrách zvolenských vo Verdiho Korzárovi pred tromi rokmi, je pravým opakom. Svoj jasný typický taliansky tenor zbožňuje najmä vo výškach, ktorými sa kovovo opája a exponované miesta mámivo preťahuje. Talianska kantiléna mu nerobí žiadne dychové problémy, skôr jeho hlas trápia prechody medzi polohami. Rosana Rinaldi ako Suzuki vedľa ústrednej dvojice zanikala podobne, ako Sharpless Vincenza Taormina. Čo bol unikát a prím tejto produkcie, bol dirigent. Pinchas Steinberg pri dirigentskom pulte. Je zrejme viac než isté, že talianski hudobníci, ktorí už od hudobných škôl stretávajú party slávnych opier, majú celkom iný vzťah k ich následnému interpretovaniu, ale to, ako Steinberg vybudoval celú partitúru je zázrak. Butterfly, ktorú pozná každý operný divák a isto ju má napočúvanú prinajmenšom s Freni či Tebaldi a teda aj slávnymi dirigentmi a kvalitným štúdiovým zvukom, pod taktovkou Steinberga ukázala úplne nové kvality. To bol zázrak! Netreba sa ani zmieňovať, že každý hral čo mal, ale orchester muzicíroval pod vedením vizionárskeho dirigenta.

Už len zvláštna voľba temp od dirigenta bola omamná. Ani rýchle, ani uťahané, obzvlášť pôsobivé v druhej polovici, ktorá sa niekedy neuveriteľne vlečie. Toto bola hudobná dráma, poetická, lyrická, vygradovaná k strhujúcim vrcholom. Kolísajúca ako more medzi Butterfly a Pinkertonom, ako šumenie motýlích krídel. Bohatstvo farieb a to, čo vyťažil z inštrumentácie bolo neprepočuteľné. Od opojných sláčikov, po presne kovovo znejúce dychy, trblietanie harfy, Pucciniho japonské ornamenty. Steinberg má mimoriadnu schopnosť v hudobnodramatickom diele budovať napätie. Zvláštne pozdržať korunu, zvýrazniť ťažkú dobu, enormne stíšiť orchester bez toho, aby stratil farebnosť. Akoby dokázal rozčleniť partitúru na to, čo vyjadruje Cio-Cio-San, na orientálne Japonsko (napríklad príchod Yamadoriho), na hudbu Pinkertona a jeho americké America for ever a na to, čo tvorí jadro diela – konverzáciu medzi protagonistami.

Spôsob, akým sa v uchu zjavujú tóny svadobného ansámblu z veľkej diaľky, zlom, keď sa zjaví strýc Butterfly Bonzo, taký temný a hrozivý ako prízrak samotného jej otca a potom omamná svadobná noc. Každá veta textu libreta má v jeho zvukovom koncepte svoje jasné miesto a zároveň vytvára pôsobivý celok. Spôsob, akým sprevádza prosté zvolanie Butterfly „Morto“, keď sa Pinkerton pýta na jej otca. Ako interpretuje krátky zbor O Kami, ktorý očaruje úchvatným spojením orchestrálneho zvuku so spevnými hlasmi. Dala by sa o tom napísať dizertačná práca.

Druhé dejstvo je tak zvukovo bohaté, že vlastne netreba sledovať scénu. Už len spôsob ako traktuje veľkú áriu Un bel dì, vedremo je netradičný. Áriu akoby rozpitval podľa zmyslu slov a fráz. Úplne neoperne začína frázu E… uscito dalla folla cittadina, akoby nebral ohľady, že je to slávna ária, v ktorej sa chce interpretka predviesť. Chi sarà? Chi sarà? – znie ako otázka. Ako monológ. Chiamerà Butterfly dalla lontana – zaznie z nekonečna prichádzajúcim nebeským zvukom sláčikov. Per non morire al primo incontro zase sprevádza chorál dychov ako náznak tragédie predčasnej smrti. Zároveň však ária zostáva vcelku. Rastie a rastie. Ako veršovaná dráma spojená s geniálnou hudbou. Druhá ária Che tua madre dovrà a medzi tým úžasný výbuch farieb, keď Butterfly zvolá Ah! m’ha scordata? a pribehne jej synček. To bol divadelný zázrak, na ktorý diváci na každom predstavení čakajú, aby sa doplazili k nejakej tej katarzii. Slávne Intermezzo je ďalším úchvatným miestom. Vybrať však na Steinbergovej interpretácii to najlepšie, znamená pochváliť celú koncepciu, ktorá je pokorná k vokálnym partom a schopnostiam spevákov, zároveň ich však vedie a kreuje s nimi opernú drámu, ktorá v tomto predvedení pôsobí, že túto operu počujete prvýkrát. Stále znovu nachádzate nové miesta a žasnete nad genialitou skladateľa, ktorý to tam všetko dal, aj nad tým, ako jeden dirigent dokáže tieto nuansy vystihnúť.

Úprimne by ma zaujímalo, čo si dirigent myslí o podivnej réžii, ktorá je taká slabá, že je to sotva možné nazvať réžiou. Nielenže je proti zmyslu spievaného, netvorí vzťahy, charaktery, ale je aj miestami nevkusná, podobne ako scénografia a kostýmy, ktoré z hlavnej hrdinky tvoria skoro strašidlo. Jeden príklad za všetko; zdesený Pinkerton po árii Addio fiorito asil odbehne do dverí, z ktorých vzápätí príde Butterfly, lebo počula hlasy a hľadá ho. A keď na finále Butterfly príde s krátkymi vlasmi, premýšľam či sa ostrihala za dve minúty, či je to nejaký geniálny zámer, ktorý nechápem. Našťastie ako mnohokrát, všetko zachraňuje strhujúca sila diela podporená dirigentom v tomto majestátnom chráme múz, pomenovanom podľa osvieteného panovníka, ktorý ho dal vystavať. Prekonal požiar a znovu povstal z popola. Z jeho stropu miesto obrieho lustra hľadí korunový Apolón ako oslnivá inšpirácia prinášajúca svetlo do života človeka. Divadlo usporadúva aj exkurzie pre verejnosť, kde sa môžete dozvedieť mnohé zaujímavosti a podrobnejšie si prezrieť krásnu výzdobu sály.

 

V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *