Dočítal som bolestne očistnú knihu, pre mňa neznámeho slovenského autora Františka Kozmona, keď sme dostali v našej škole správu, že študent maturitného ročníka spáchal samovraždu. Akosi sa mi to celé spojilo. Príbeh Kamila, rozprávaný dialógom s jeho umierajúcou matkou, som chvíľami vnímal možno skepticky – či aj v dnešnej dobe je vôbec možné niečo tak smutné žiť? Nemať kde bývať, mať šialených fanatických rodičov, obsedantnú atmosféru, nemôcť študovať výšku, pretože nemám žiadne zázemie, byť šikovný mladík, ale byť vlastne bezdomovec? Možno práve dnes je veľmi ľahké padnúť na samotné dno. Je to strašné, ale je to tak.
Hmatateľne, bez zbytočných popisov, cítite beznádej Oravy. Tí, čo mohli, utiekli už dávno, tí, čo zostali, sa uzavreli do svojej bubliny. Vzduch vonia mokrou trávou a tichom, ktoré klame, že svet spí. Každý kilometer cesty je vzdor, každá zákruta odriekaná modlitba: nech ma nikto neuvidí. Pod vrchmi, kde ešte dýcha tma, sa v ňom rozplieta hanba. Z domu, z Boha, z mlieka matky. Za perifériou Dolného Kubína, keď všetko, čo doma bolo hriechom, sa mení na rytmus, ktorý ho nesie. Hmla sa dvíha nad Oravou a vietor vonia nádejou aj vinou. Doma ešte všetci spia – svätý Duch visí nad posteľou ako strážca aj žalobca. Stratené ilúzie. Všednosť, šikana, samota, zraniteľnosť, drogy, sex bez lásky, sekta, zvláštne dysfunkčná rodina, homofóbia, dominantný otec ako pastier, rozjatrená spoločnosť, rozhádaný národ, povrchnosť médií, pozlátka úspechu.
Kozmon prostredníctvom príbehu o Kamilovi a jeho matke vytvára univerzálnu psychologicko-filozofickú metaforu: skutočné zmierenie neprichádza slovami, ale odvahou zniesť ticho medzi nami. A že možno až v čase, keď sa jeden z nás lúči so životom, dokážeme druhého konečne uvidieť tak, ako vždy bol.
Je skvelé, že v knihe nejde len o sexualitu či vieru, ale hlavne o nepovedané slová medzi rodičom a dieťaťom, ktoré sa už možno nikdy nebudú dať vysloviť. Smrť matky tu nie je len tragédia, ale aj posledná šanca – niečo ako skúška, či ešte dokážu nájsť cestu k sebe. V dobe, keď zahraničné knihy tohto typu literatúry ostentatívne propagujú, aké skvelé je byť iný, slovenský autor opisuje pachuť a odvrátenú tvár internetových zoznamiek, randenia, nočných podnikov – onú barokovú, stále prítomnú ingredienciu horror vacui. Nahliada kriticky, nie však príkro. Všetci sme sami, každý sa snaží túto bolestnú samotu, či už v manželstve, vzťahu, v triede, v rodine, v krúžku, nejako prelomiť. „Neviditeľné bariéry“ – sú v každom dialógu; Kamil aj matka chcú komunikovať, no jazyk bolesti je silnejší než jazyk lásky. Každý výrok sa mení na obranu. Nemožnosť rozumného rozhovoru – práve to robí knihu tak emocionálne silnou: autor sa nesnaží o sentimentálne uzmierenie, ale ukazuje, že niektoré rany sa už možno nezahoja, len prijmú. Je to román pre všetky generácie, o tom, ako ťažké je prekonať priepasti a bariéry rokmi budované.
Vrcholom, okrem dychberúceho konca, keď nás autor, ktorý nás miatol celú knihu, dovedie k nájdenému Adamovi, je dialóg mamy a Anny. Z filozofického hľadiska tu Kozmon odhaľuje konflikt medzi nomos (zákonom) a agapé (bezpodmienečnou láskou) – téma, ktorá siaha až ku koreňom antickej aj kresťanskej tragédie. Anna predstavuje hlas súcitu, pochopenia a empatie – tú časť spoločnosti a zároveň svedomia, ktorá volá po ľudskej pravde. Mária je zosobnením viery, ktorá sa zmenila na dogmu – verí, že láska má mať podmienky, že prijatie musí mať hranice. Ak čítame pozorne medzi riadkami, cítiť, že umieranie tu nie je len biologické, ale symbolické – staré ja, staré predstavy o svete, o rodine a o sebe samom pomaly miznú, aby mohlo vzniknúť niečo nové – hoci len tichý pokoj.
Postava mamy v Hľadaní Adama presahuje individuálny psychologický rámec. Je archetypom – moderným zosobnením dávnej figúry zaslepenej rodičky, ktorá z lásky pácha násilie a z vlastnej viery vytvára klietku. Tento obraz sa zrkadlí naprieč dejinami západného myslenia – od antickej tragédie cez biblické príbehy, kde krutosť nebýva protikladom lásky, ale jej temným dôsledkom.
V antickej dráme je matka často nositeľkou osudu, nie súcitu. Euripidova Médeia či Klytaimnéstra zabíjajú vlastné deti či manželov nie z nenávisti, ale z presvedčenia o spravodlivosti. Podobne ako ony, aj románová matka Mária verí, že koná „správne“ – jej morálny kompas je zafixovaný na predstavu čistoty a hriechu. Antická tragédia učí, že slepota nevzniká z nevedomosti, ale z presvedčenia – preto je matkina krutosť taká neúprosná. Je tragická, nie diabolská. Ako Oidipova matka Iokasté, ktorá radšej zomiera, než by zniesla poznanie, aj Mária odmieta pohľad na synovu „inú pravdu“ a tým, že prišla o všetkých, odmieta aj akúkoľvek liečbu svojej onkologickej diagnózy. Je to spravodlivý trest za jej zlyhania.
Biblia ponúka aj iný, no príbuzný model – Abrahám a Izák. Boh skúša otcovu vieru tým, že žiada obetu syna. V modernom kóde Hľadania Adama sa tento motív pretvára – matka obetuje synovu identitu na oltár svojej predstavy o spáse. Nezabíja ho fyzicky, ale duchovne: jej odmietnutie, ticho a viera v hriech pôsobia ako pomalá obeta. Krutosť tu nevzniká zo zla, ale z pokriveného chápania dobra – z vôle byť „správna pred Bohom“, aj keď to znamená zničiť dieťa. Je to biblický paradox lásky bez empatie – rovnako slepej, ako keď Abrahám zdvíha nôž a verí, že plní vôľu Najvyššieho. V knihe sa obeta presúva z rituálnej roviny do psychologickej. Matka už nedrží nôž, ale slovo – a slovo dokáže zabíjať rovnako spoľahlivo. Jej viera sa stáva ideológiou, ktorou meria hodnotu vlastného dieťaťa. Tým sa stáva modernou Médeiou, ktorá nehádže deti do ohňa, ale do ohňa hanby. Jej syn Kamil prežíva obetu naopak – on je ten, kto nakoniec „obetuje matku“, keď ju musí prestať nenávidieť, aby sám prežil.
Filozofia – od Hegela po Simone Weil – chápe lásku ako pohyb medzi uchopením a prepustením. Matka v románe tento pohyb nedokáže – drží syna ako ideu, nie ako človeka. Jej krutosť má takmer metafyzický rozmer: je tragickým dôkazom, že aj láska bez porozumenia sa môže stať formou násilia. V tomto zmysle je Hľadanie Adama modernou tragédiou – nie preto, že niekto zomiera, ale preto, že pravda prichádza príliš neskoro.
Kozmon vytvoril dve mimoriadne živé postavy. Tento súbor reality dnešnej Bratislavy ku kapitolám knihy, kedy sa „hľadá Adam“, je virtuóznym koncertom formy i obsahu. Mama je archetypom západného svedomia, ktoré stále bojuje medzi poslušnosťou a pochopením, medzi vierou a láskou. Jej krutá prísnosť či chlad sú odrazom sveta, ktorý si mýli poriadok s pravdou. Ako v antike aj v Biblii, tragédia sa nekončí výbuchom, ale tichom – keď pochopíme, že všetko, čo malo chrániť, nakoniec ničilo.
V závere – nechcem to prezradiť – však matka získava sympatie svojím činom. Opäť tak autor potvrdzuje šírku odtieňov každého ľudského vzťahu: nič nie je čierne ani biele, a schopnosť písať plnokrvné postavy, ktoré si čitatelia získajú. Je hľadajúcou, tak ako aj láska je dialektika svetla a tieňa. V okamihu, keď matka poruší zákaz sekty a dovolí synovi prijať transfúziu, roztrhne posvätný zákon, ktorý ju celý život definoval. V antickom kóde je to moment ako z Antigony – čin, ktorý stojí nad zákonom, no vychádza z vnútra etiky srdca. Antigona porušuje štátny príkaz, aby pochovala brata; Kozmonova matka porušuje náboženský príkaz, aby zachránila syna. Obe obetujú spoločenský poriadok v mene vyššieho princípu ľudskosti.
Umieranie ju zbavuje ideologickej slepoty. V tej chvíli už nevidí „hriešnika“, ale človeka. A tým, paradoxne, nachádza Boha – hoci proti vôli svojej cirkvi. Tento čin, ktorý autor prezrádza až v samotnom finále, by sme mohli prirovnať k prepisu Abrahámovho príbehu. Zatiaľ čo Abrahám je ochotný zabiť syna v mene viery, táto matka robí opak – obetuje vieru, aby syn žil. Autor tak obracia starozákonný model: „Nie je Boh ten, kto žiada krv dieťaťa, ale ten, kto prijíma odvahu matky postaviť sa proti nespravodlivému zákonu.“ Tým sa román dostáva do teologického dialógu: otázka už nie je veriť či neveriť, ale čo je skutočným zmyslom viery. Týmto činom sa matka stáva typom vykúpenej ľudskosti.
Jej premena ukazuje, že aj krutosť zakorenená vo viere a poslušnosti môže byť premenená na súcit, ak človek riskuje všetko v mene lásky. Je to moderná mystéria – miesto, kde sa antická tragédia, biblický príbeh a psychológia stretávajú v jednom geste: v geste ženy, ktorá sa naučí, že pravá viera začína tam, kde sa končí strach zo straty. O to drastickejší je následný boj so synom a vlastnými limitmi komunikácie. Ako v každej tragédii, aj tu prichádza cena katarzie. Matka stratí všetko, čo jej doteraz umožňovalo žiť – manžela, komunitu, istotu. Tento moment má silu Sofoklovho finále: poznanie prichádza neskoro, ale práve preto je úplné. Jej rozhodnutie je eticky čisté, no spoločensky smrteľné. Preto je tragickou hrdinkou modernej éry – nie preto, že padá, ale preto, že sa prebúdza v čase, keď je už všetko stratené.
František Kozmon napísal mnohovrstevnatý román, ktorý by nemal chýbať v mnohých knižniciach. Jeho sila spočíva v nezaujatosti autora a v mnohých paralelných rovinách i v rafinovanej literárnej forme – v tom, ako a v akom čase narába s informáciami. Je to nepochybne literárna udalosť – príbehom i jazykom. Je smutné, že Slovensko so svojimi politickými i sociálnymi ranami súčasnosti si neváži a nepropaguje taký mimoriadny literárny počin. V poslednom čase som tam jazdil často – a Adama som nestretol. V českom preklade sa dielu dostáva oveľa väčšej pozornosti a propagácie. Výčitku by som adresoval linke s Kamilovou prácou v televízii. Slúži ako určitý protipól k nemocniciam a bolestnému umieraniu, no jej pointa nie je dostatočne sugestívna vedľa Adamovho denníka a retrospektívy. Je pomerne plytká – ako samotné televízne prostredie nekonečného seriálu. Kniha by sa obišla aj bez nej a rez by podporil zovretie „hľadania“. Podobne ako krátka, rozsahom epizódna, no nesmierne dôležitá scéna, keď sa Kamil stretne s vodičom, ktorému poškodil auto.
Z pohľadu modernej psychológie môžeme vzťah protagonistov interpretovať cez teóriu pripútania (John Bowlby, Mary Ainsworth). Dieťa, ktoré vyrastá v prostredí podmienenej lásky – kde musí byť „dobré“ alebo „správne“, aby bolo prijaté – sa naučí skrývať svoje pravé ja. V románe Kamil potláča svoju identitu a nahrádza ju poslušnosťou a iróniou. Mama mu síce poskytuje starostlivosť, no nie emocionálne prijatie, ktoré by vytvorilo bezpečnú väzbu. Tým vzniká prvý múr – bariéra hanby.
Filozofický rozmer tohto napätia môžeme vidieť cez prizmu existencializmu: človek túži po autentickosti, no bojí sa, že za ňu zaplatí osamelosťou. Kamil sa snaží byť pravdivý, ale každý pokus o úprimnosť naráža na obranný mechanizmus, ktorý v jeho „inakosti“ vidí hrozbu pre vlastný obraz dobra. Ich rozhovor sa tak mení na dialóg bez porozumenia – jazyk jedného neprekladá skúsenosť druhého. Nevyslovené emócie sa ukladajú v tele i pamäti ako „neviditeľné steny“. Kamil aj matka tieto steny cítia, no nevedia ich pomenovať. Preto namiesto rozhovoru nastupuje obrana – hnev, irónia, mlčanie. Ich komunikácia sa stáva bojom o prežitie ega, nie o vzájomné pochopenie.
Z hľadiska výchovy a rodičovstva sa tu odhaľuje bolestný paradox: rodič, ktorý svoje dieťa miluje, môže zároveň pôsobiť ako jeho väzenie. Skutočné rodičovstvo – ako pripomína psychologička Harriet Lerner (The Dance of Connection) – začína tam, kde sa rodič vzdá potreby meniť dieťa a naučí sa ho vidieť také, aké je. Matka v románe túto múdrosť nachádza až v čase umierania. V jej tichom prijatí na konci možno cítiť záblesk filozofickej pokory – poznanie, že láska nie je kontrola, ale prijatie prítomnosti druhého.
