Faust v Slovinskom národnom divadle

Naša spoločnosť neberie deti na pohreby, pretože to je príliš kruté. Smrť a jej prítomnosť nemá v dnešnom modernom svete právo na existenciu. Jedinec sa cíti silný a nezraniteľný. Úspešný a dokonalý.  Ale nie je to naopak?  Nie je naopak kruté, nenechať deti, aby sa rozlúčili s niekým, kto bol v ich živote prítomný? Je to zásadný rituál, ktorý je nutný, pretože nám pomáha  vyrovnať sa s vlastnou konečnosťou. Smrť vždy bola súčasťou života predkov a počas roka sa s ňou stretávali nielen pri úmrtí vo svojich pospolitostiach, ale aj v mnohých rituáloch a obradoch počas roka. V minulosti sa umieralo bez ohľadu na vek. Umierali novorodeniatka, bola vysoká detská úmrtnosť, muži zomierali vo vojnách, ženy na komplikácie s pôrodom. Silní ľudia podľahli infekciám. Až v modernej spoločnosti sa smrť pevnejšie zviazala so starobou. Moderná medicína urobila z pôrodu a aj zo smrti svoju výsadu.  Lekári sa naučili ako sa rodí aj ako sa umiera. Podobne je to v dnešnej spoločnosti so starnutím. Starnutie spojené s umieraním je pre dnešného silného človeka nová skúsenosť. Faust na konci života, uvedomujúc si neodvratnú skúsenosť svojho bytia, tiež bilancuje. Jeho vedecká knižnica s múdrosťami storočí mu poskytuje azyl, ktorý mu však nestačí. Johann Wolfgang Goethe spojil ústne podanie s vysokým literárnym štýlom a vytvoril kánonickú drámu. Vynikajúci slovinský režisér Tomaž Pandur ku Goethemu pridal svoju univerzálnu výtvarnú teatrálnosť spolu so svojou inscenačnou poetikou. Režisér, ktorý náhle umrel v apríli 2016, tak zanechal Slovinskému národnému divadlu inscenáciu, ktorá silne pojednáva o posledných veciach človeka. Práve o tom, čo dnes nechceme vnímať vo svojej blízkosti. Prázdnota, sebeckosť, ego a smrť. Na scéne vytvoril univerzálny priestor, ktorému dominujú živly. Vodná hladina pokrýva scénu a majestátne žulové bloky slúžia ako steny stredovekých laboratórií, uličiek, katedrál i nezdolateľný útes panenskej prírody. Dnes aj neporiadok je témou spoločnosti. Benjamin Franklin bol nielen otcom americkej politiky, ale aj všestrannou osobnosťou. Jeho motto bolo: „ nech má každá vec svoje miesto.“ Naša civilizácia 21. storočia poriadok preceňuje. Berie ho ako dôkaz disciplíny a organizovanosti. Poriadok je zároveň komfortnou zónou, v ktorej sa cítime dobre. Mať všetko hotové je mantrou modernej spoločnosti. Avšak ľudskou prirodzenosťou je plniť svoje povinnosti skôr chaoticky. Tieto, všetko symptómy prítomnosti, Pandur vkladá do organizmu Goetheho. Vylúčenie smrti, strach pred utrpením a bolesťou, ctižiadostivosť poriadku, vytlačenie prirodzenosti a vecí vnútorných i otázok duchovných. Otupené svedomie a rozpad civilizácie. Jeho pôsobivá inscenácia, tak viac než na texte, ľpie na obrazoch. Tie sú univerzálnejšie než jazyk, pretože pohyb a emócia je prirodzenou genetickou výbavou človeka, napriek tomu ako dlho sa ju snaží modernou a postmodernou potlačiť. K tomu sa pripája zvukový dizajn, v prípade Pandura, typické zvuky ticha a prázdnoty. Akustické vlnenie v absolútnom priestore. Ďalšou zložkou je video-art, zložito a obrazovo teatrálne koncipovaná interaktívna projekcia, ktorá na scénach čaruje a v úvode vytvára celú knižnicu doktora Fausta. Stáva sa aj zrkadliacou plochou satanských a kabalistických znakov prichádzajúcich z hlbín pekla ako láva z tajomného krátera. Skupina Mefista je bohato herecky komponovaná, skupina ako z commedia dell´arte, ktorá v svojej prostote pôsobí o to desivejšie ako prvoplánoví čertíci. Strhujúca kreácia je Margaréta – Polona Juh. Fascinujúca herečka s mnohými odtieňmi výrazu, strhujúcim pohybovým prejavom, k tomu dokonalé ovládanie hlasu a strihy medzi štylizáciou a realistickým herectvom. V bielych šatách s kvetmi, symbolizujúcimi jej meno, čakajúca na svadbu, milujúca aj žiadostivá. Jej väzenie a trest, musí preliať more, aký úchvatný obraz. Vláčiac sa s kýbľami prelieva vodu, tak ako svätý Augustín prirovnávajúci veľkosť Boha k zrnkám piesku na morskom brehu. Jej pokánie pripomína Faustove kopanie kanálov i celú záhadu ľudského svedomia v ose zločin – trest. Ono neustále plahočenie hercov vo vodnej ploche pripomína márne mlátenie vody k záchrane topiacich sa.  Bájku o žabe v džbáne mlieka, či Krista chodiaceho po mori. Igor Samobor ako Heinrich Faust je stredovou postavou a Margaréta jeho ženskou dvojníčkou. Nie je tak nevinná ako jej dáva do vienka operný kánon. Nádherné scény s Valentínom sú úžasným kontrastom k zložitému „bláboleniu“ Fausta. Záhadný kabinet; – ansámbel Mefista prelína roviny času, miesta, traktuje dej a stavia vizuálne hranie režiséra do nového a nového svetla. Celý súbor národného divadla hrá s typickou balkánskou surovosťou a drajvom kombinovaným s najmodernejšími technikami herectva západu. Pandurova inscenácia je meditáciou, cyklom obrazov viac než dramatickou freskou na rozsiahly literárny text kongeniálneho Goetheho. Je epilógom mimoriadneho režiséra, ktorý kodifikoval svoj štýl, a jeho talent mu priniesol slobodu inscenovať len to čo chce, s kým chce, a ako to chce. Mnohí divadelní odborníci a kritici mu za života vyčítali prílišnú formálnosť a odľudštenosť. Manieru. Toto prehnane príkre hodnotenie za života režiséra sa javí zrazu smutné. Keď už nebude žiadna ďalšia Pandurova inscenácia. Žiadna nová vytríbená divadelná hra, plná úžasných scénických efektov, sýtych hercov, rafinovaných kostýmov, záhadných zvukov.

Faust nie je tak škandálny a expresívny ako napríklad Pandurov Hamlet. Je to poéma na scéne, podobenstvo a meditácia. V dnešnej dobe chameleónov na umeleckej scéne sa tak odchod Pandura javí ako ďalšie pripomenutie toho, ktorý riadi naše životy navzdory nášmu prepychovému životu. Smrť si nedá prikazovať ani od Fausta, ani od Margaréty, ani od spisovateľov ani od režisérov. Možno v tomto svetle a výklade oná slávna veta Fausta „ postoj chvíľa krásna si“, má úplne iné načasovanie a konotácie než sa môže zdať.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *