Pri počte kníh, ktoré boli už napísané a vychádzajú, pri nákupe hrá rolu obľuba autora, niekedy anotácia, prebal knihy a niekedy názov. Taliansky historik a spisovateľ Carlo Ginzburg zvolil pre svoju zbierku esejí veľmi pôsobivý názov. Dřevěné oči. V Argu vyšla na sklonku roku s podtitulom Deset úvah o distanci. Odstup je dnes veľmi často skloňované slovo. Oči, ktoré vnímame ako okná do duše i vnútra, pozorovací, dôležitý zmyslový orgán, zrak ako jeden z najpotrebnejších a najzásadnejších našich túžob. Už samotná predstava; oči drevené, upozorňujú na niečo skoro mŕtve a neživé, možno skostnatené, neživé oči sôch, ktoré sa však predsa dívajú, či oči marionet, až k očiam Pinokia. Oči zastrené, izolované, nefunkčné. Bytosť žijúca bez vizuálneho dotyku, uzavretá v temnote. Dištanc. Pritom beh sveta je ako pieseň, ktorú zatiaľ nikto nedokáže počuť v jej celistvosti.
Ginzburgových desať esejí pracuje s motívmi stretnutia i nezlučiteľnosti. On sám so svojou židovskou výchovou, žijúc v kresťanskom Taliansku, obýva svoj priestor v zdanlivom protiklade. K čomu si vytvárame odstup? Čo majú i tak spoločného napriek svojej odlišnosti obraz, meno, mýtus? Čo sa nachádza medzi pravdou a nepravdou? Čo hovorí umelecká fikcia? Umenie ako mechanizmus? Je umenie od toho, aby urobilo kameň kamenným? Strácame schopnosť empatie? Sme už vo fáze absencie empatie v zmysle odľudštenia? Mladícka opovážlivosť vedľa kmeťovskej múdrosti bádania. V posledných desaťročiach sa vzťah medzi históriou, pamäťou a zabúdaním preberal omnoho intenzívnejšie než kedykoľvek v minulosti.
Desať esejí, priznajme to, nie je na čítanie ľahkých. Nie je to čítanie na relax. Ginzburg si hľadá zložité polemiky, ale jeho eseje sú zároveň veľmi inšpiratívne k úvahe. Jeho analýzou nebude lacnejšie maslo, ani nezlacnie elektrika, ale radosť z uvažovania, spájania a bilancovanie našej existencie je taktiež potrebnou potravou. Možno aj formujúcou pre ducha. Je zaujímavé, ako napríklad nestarnú v určitej miere prezieravosti citácie ruského kritika Šklovského z roku 1922, keď hovorí o automatizácii. To je predsa súčasná silná téma. Automatizácia, roboty, stroje, výrobné linky, umelá inteligencia. Myšlienky jednotlivých esejí možno chápať ako prednášku a súvislý prúd rozpravy, ale aj ako inšpiratívne bonmoty a citácie pre každý deň. Kontinuita slov nutne neznamená kontinuitu významov. Koniec minulosti je v skutočnosti počiatok budúcnosti.
Autor sa vracia ku kľúčovým postavám od gréckych filozofov, cez kresťanských teológov až po ruských formalistov. Od rímskeho práva, cez Don Quijota a iné „ikonické“ diela, od známych mien k autorom a mysliteľom menej známym. Od výsledkov etnocentrickej povýšenosti ku kategórii mýtu nepoznaných kultúr. Od dedinčana a roľníka, ku kráľovi a bohom. Od politickej propagandy a reklamy k politike a kultúrnemu priemyslu. Od relikvií k eucharistii. Od kráľovej podobizne nazvanej reprezentácia, k talianskemu fašistickému štátu Mussoliniho ako novinám s jediným novinárom. Novozákonné štúdie a kresťanská ikonografia vedľa židovského profetismu, k analógii medzi prežitkom obrazu a mystickým prežitkom. O modlách a podobách, ktoré sú si blízke a modloslužobníctvu, ktoré nie je aktivitou v minulosti. Od nástroja (stylus) k jeho výtvorom v širokom zmysle slova. Naratívne sekvencie striedajú obrazy, formálne paralely, metamaliarsky obraz až k teológii maľby, útržky myšlienok a fantazírovanie. Je to bohatý svet vystavaný z písmen, ktorý môže splodiť hlboký a nečakaný pohľad na skutočnosť. Pre dnešnú spoločnosť, ktorá rada pranieruje náboženstvo sa tu nájde niekoľko vhodných odpovedí, nielen tá, že plní spoločensky užitočnú funkciu, pretože prispieva k dodržovaniu zákonov. Okrem toho sa samozrejme dotýka bujnejúceho nacionalizmu a rasizmu ako napovedá podtitul knihy.
Tak či onak, eseje Ginzburga opäť pomáhajú kŕmiť kritické myslenie. Pomáhajú predĺženiu pamäti. Aké hodnoty zdieľali naši predkovia v danom období a na ktoré hodnoty rezignovali. Nepovyšovať sa nad dejiny, nemoralizovať. I ten, kto podvádza, je súčasťou sveta. Nech už obraz znázorňuje existujúcu vec, neexistujúce veci, alebo vôbec žiadnu vec, vždy je podľa Ginzburga afirmatívny. Chceme prečítať text na Magrittovom obraze fajky „Toto nie je fajka“ – Cecin´est pas une pipe“, potrebujeme k tomu slová.
Je to podobné ako citovaná pasáž Paula Feyrebenda v eseji Štýl. Ľudia sú ako pozorovatelia, ktorí sa dívajú na svet úzkymi priezormi inak uzavretej stavby. Niekedy sa stretnú a rozprávajú o tom čo videli. Jeden bude hovoriť o nádhernom výhľade na červené stromy, nebo a jazero. Iný o nedozerne modrej planine, nikde nekončiacej, tretí o impozantnej päťposchodovej budove. Nakoniec sa pohádajú. Každý má svoje vyhranené názory, ktoré sfarbujú ten diel sveta, ktorý vníma. Preto je dobrá aj akákoľvek úvaha o strašiakoch v nás, keď drevenými očami nič nevidiac sa uzatvárame pred každou odlišnosťou, inakosťou, nepoznaným. Pretože sa stačí pozrieť na internetové diskusie o čomkoľvek, debaty, hovory sú nevyhnutne zmätené, aktéri nerozumejú ani sami sebe, ani ostatným. Táto bolestná nevyspytateľnosť ľudských bytostí. Nech sa deje čo sa deje, nech je povedané čokoľvek, všetko sa odrazí od hladkého povrchu, deliaceho jedných od druhých.
