Don Carlos v Teatro La Fenice

Benátske La Fenice dostalo k svojej krásnej architektonickej budove priliehavý názov: Fénix. Divadlo ťažko skúšané návalmi chorôb, ktoré mu ohrozujú život, zatiaľ vždy povstalo z popola. Ničivý požiar, ktorý divadlo zničil v roku 1996, v ňom otvorila po nákladnej a dych berúcej rekonštrukcii La Traviata(2003), ktorá v dobe premiéry znamenala pre Verdiho ťažké benátske fiasko. Ideálna voľba. Režisérom bol vtedy o tri dekády mladší Robert Carsen.

Minulý rok bol fénix znovu v ohrození. Nečakane vysoká hladina vody zaliala Benátky, ako ďalšie znamenie prírody a degradácie životného prostredia od človeka. Po desaťročiach sa ocitol pod vodou skvostný symbol kresťanstva svätý Marek a strojovne divadla boli zaliate vodou. Taliani a vedenie divadla urobili maximum, aby čo najrýchlejšie obnovili  funkčnosť. Napodiv bol po záplave na repertoári znovu Verdi a opäť aj režisér Robert Carsen pri režijnom pulte. Tentokrát však akosi príhodne a emocionálne vhodne k tragickým správam o osude lagúny, na ktorej trónia Benátky, na repertoári bola omnoho temnejšia dráma. Verdiho Don Carlos.

Geniálna opera, či už v talianskej či francúzskej grand verzii, dráma hodná gigantov dramatického pera, Verdiho štúdia ľudských charakterov, sily a slabosti na pozadí reálnej panovníckej španielskej dynastie. „Čierna“ psychologická show, ktorá sa odohrala v Španielsku v šestnástom storočí, v pozadí konfrontácie – stretu moci náboženstva a moci kráľa, – povedal režisér. V kratšej talianskej verzii bez dejstva vo Fontainebleau, bohužiaľ aj bez geniálneho Verdiho ansámblu mužských hlasov vo väzení, režisér skutočne vytvoril strhujúcu inscenáciu, ktorá nejde po línii opulentných efektov, ale po vnútornej línii. Po dlhšej dobe som tak videl Carsena, ktorý ma bavil. Pri množstve jeho práce, podobne ako u iných, niektoré dielo režisérovi sedí viac, niektoré menej. Navždy zostane nezabudnuteľná jeho Káťa, Jenúfa, Mefistofeles, Hoffmannove poviedky, Ariadna na Naxe Rusalka. Don Carlos sa k nim môže smelo priradiť. Dokonca by som povedal, že Carsen prekonal svoj tieň a vytvoril šokujúcu koncepciu. Jeho režijné nápady, v prísnej symetrii s výtvarnou stránkou, priniesli nádherné šokujúce prekvapenia. Už v úvodnej scéne v kláštore San Juste hlas zo záhrobia, Verdim pripísaný mŕtvemu gigantickému kráľovi Karlovi piatemu, priznane na scéne spieva mladý mních. Slová o márnosti svetskej slávy, o pokoji, ktorý poskytuje len Boh a večnosť. Ako to bude teda s Karlom V.? Jeho aureola majestátu, ktorým trýzni slabého syna Filipa II., a ešte pochybnejšie konajúceho vnuka Carlosa? Ten je ako mladý Hamlet, zmietajúci sa v snoch, ktorých realizáciu ale nie je schopný uskutočniť. Oslabuje ho jeho zakázaná láska k bývalej snúbenke Alžbete di Valois, ktorá sa stala jeho macochou? Esteticky vycibrenú scénografiu a kostýmy podtrhuje silné hudobné cítenie dirigenta, maestra Myung Whun Chunga. Dramatická situácia a hudobná zložka so scénickým hraním sa v zhode spája. Alex Esposito ako Filippo II., mladším vzhľadom prináša novú perspektívu. Predčasne unavený vladár, ktorý v zákutiach i grandióznych sálach Escorialu túži po priateľovi a radcovi. Nešťastné vynútené manželstvo, gigantická ríša zlatého Španielska zmietajúca sa v politických a náboženských nesvároch. Podivný syn, ktorého lojalita je silne naštrbená. A zrazu ako zjavenie markíz Posa, ktorý kľudne do tváre povie kráľovi katolíckeho sveta; „nech nevstúpite do dejín ako Nero!“. Pritom práve Carsen  prvýkrát dodal tejto postave „sympaťáka“ nový rozmer. Z markíza Posu sa stal hlavný intrigán v službách obávaného veľkého inkvizítora. Ako je to možné? – spýtajú sa tí, ktorí príbeh poznajú. Veď markíz sa stane obeťou inkvizítora, vo väzení je zákerne zastrelený. Je to brutálny atentát a v nádhernej árii umiera v náručí Carlosa. V opernej praxi podobne zaujímavé vyznenie tejto kladnej postave vtisol zatiaľ len Konwitchny v svojej ikonickej hamburskej inscenácii a Carsen v Benátkach priviedol výklad k vrcholu. Potvrdzuje to moju obľúbenú tému, že operná postava môže spievať krásnu melódiu, môže hovoriť krásne slová, ale môže sa to režírovať aj tak, že postava to robí preto, lebo dobre klame. Nebudem prezradzovať, ako s týmito kartami Carsen rozrieši kataklizmatický záver ságy, pretože inscenácia je opäť obrovskou koprodukciou popredných aj menej slávnych operných domov a bude cestovať.

Na navodenie osudovosti a intelektuálnej režijnej fantázie stačí spomenúť, že v scéne autodafé Carlos neprivádza špeciálnu delegáciu z Flandier. Táto delegácia tu už je, sú to oní kacíri, ktorí majú byť potrestaní ohňom. Oheň strávi ich biblie, (motív pálenia kníh je univerzálnym symbolom našich dejín, od stredoveku až po diktatúry nacizmu či komunizmu) a ich telá odošle na večnosť guľka moderných strelných zbraní v rukách mníchov.

Photo: Michele Crosera

Pridaj komentár