Brodsky/Baryshnikov v Bratislave

Že sa ľudia dnes nechcú učiť? Že sú slabí a povrchní? Že k veľkému daru života pristupujú rovnako apaticky, akoby to bola ďalšia reklama na prací prášok či Coca-Colu? – Je možné niekoho odsudzovať za to, že sa utiahne do seba, svojho sveta? Videli ste v poslednej dobe svet? Tú krutosť, absenciu vzájomnosti? Práve umelci si veľmi často kladú správnu otázku: kam to všetko smeruje? Žijeme dlhšie, socializujeme sa na sieťach o samote, s vlastnou obrazovkou. Hĺbka citov je stále plytšia. Čoskoro z nich nezostane nič než mláka po odlive, potom vody za náprstok a potom mikrokvapka. Do dvadsiatich rokov má snáď dôjsť k integrácii človeka s čipom, aby sme vyliečili starnutie a stali sa nesmrteľnými. A do takéhoto sveta dvaja, vlastne traja umelci vypravili svoje[…]

Pokračovať v čítaní …

Sen noci svätojánskej v Innsbrucku

Sen noci svätojánskej akoby Shakespeare napísal priamo pre balet. Je to divadelná hra, v konečnom pohľade však veľmi zložitá. Veľa deja, situácií, veršov, rozličné svety „pozemských“ obyvateľov, čarovný les, scény s robotníkmi. Až by som to zhrnul, že som nevidel inscenáciu naprieč svetovou činohrou a baletom, ktorá by ma plne uspokojila. A tak keď vidím nové avízo – premiéra: Sen noci svätojánskej, som opatrný, ba až skeptický. Napokon mi najlepšie vyznel činoherný sen napodiv na českej scéne, nie na slávnych európskych scénach, Martina Čičváka, ktorý bol možno aj jeho najlepšou inscenáciou vďaka vzájomnej symbióze všetkých zložiek a úžasným režijným i výtvarným nápadom. V balete to bude John Neumeier, ktorého divadelný zmysel pre balet zostáva aj po rokoch univerzálne platným, na rozdiel od[…]

Pokračovať v čítaní …

Mŕtve mesto v Komische Oper Berlin

Čím to je, že operný režisér sa pokazí? Máte roky svojho obľúbeného tvorcu, sledujete jeho réžie a postupne zistíte, že tie najlepšie boli tie na začiatku jeho kariéry. Je to tým, že zlenivel? Že mu došla invencia? Že spohodlnel? Spyšnel? Je to prirodzené, že všetko krásne, možno geniálne časom doznie? – Či je to titulom? – Každý môže mať len jeden,  dva tituly, ktoré mu dokonale sadnú a vznikne mimoriadna inscenácia? – Neviem. Robert Carsen, hviezda opernej réžie, pripravil priamo pre berlínsku Komische Oper, jedno zo zabudnutých diel 20. storočia, dnes veľmi obľúbenú operu Korngolda Mŕtve mesto. Je to fantastický titul. Príbeh, zápletka, libreto, hudba, celé to podhubie príbehu. Navyše aj divadlu, ktoré je od dôb Felsensteina  baštou opernej[…]

Pokračovať v čítaní …

Mahler v Grande salle Pierre Boulez v Paríži

Recenzovať koncerty je nevďačná úloha. Veď kto by v dnešnej uponáhľanej dobe mal chuť sa zaoberať čítaním o detailoch, nuansách skladby, tempách, či výkonoch, pri toľkých rôznych podujatiach na poli vážnej hudby. Rozmach gramo priemyslu navyše preniesol vážnu hudbu z koncertných pódií do domácností, podobne ako rozhlas a televízia. Remasterované nahrávky o niekoľko dekád vyšli na CD nosičoch s hviezdnymi dirigentmi a vokálnymi sólistami, ktorí sa stali nesmrteľnými. Ich interpretácia sa stala ikonickou, napočúvanou, milovanou, učebnicovou ukážkou. Komplety Beethovena, Brahmsa, Brucknera, Mozarta sa stali ozdobou obývacích izieb nielen milovníkov klasiky. Fanúšikovia Karajana, Bersteina, Soltiho, Bőhma, Celibidacheho, Mutiho, Abbada a ďalších nedali dopustiť na nahrávky svojich milovaných dirigentov. K tomu samozrejme reálne koncertné sezóny popredných symfonických telies po celom svete. Toľko krásnej hudby. V Parížskej[…]

Pokračovať v čítaní …

Andrea Chénier v Bayerische Staatsoper

Mníchovská štátna opera je dnes skutočný pojem. Prevalcovala pod vedením intendanta Bachlera ostatné veľké scény. Viedeň je v opere dávno pasé, v zmysle hudobného divadla ustrnul po odchode Mortiera Paríž, Londýn triumfuje na poli muzikálového divadla, kde nádherné inscenácie so sýtym divadelným rukopisom úplne vyhrali nad nudnou Kráľovskou operou Covent Garden. La Scala, to je 19. storočie a svetové premiéry opier Verdiho, Pucciniho, Donizettiho a krátke epizódy ikonických réžií Ronconiho a ďalších veľkých mien opernej réžie 20. storočia. Mníchov, bohaté mesto Bavorska, akoby ťažil zo svojej úchvatnej minulosti kráľovského centra, dnes centra biznisu a luxusu. A to je aj historický podtext operného divadla. Nikdy nemohlo fungovať bez materiálneho bohatstva, tejto nutnej podpory pre megalomanské sny skladateľov či inscenátorov. To, čo však Mníchov[…]

Pokračovať v čítaní …

Le Corsaire v Ballet du Capitole de Toulouse

Kader Belarbi, bývalý sólista baletu Parížskej opery, je od roku 2012 šéfom baletu de Capitole v Toulouse. Jednou z jeho výkladných inscenácií je jeho vlastná adaptácia baletu Korzár. Kto by čakal, že klasicky vzdelaný tanečník bude kráčať po vzore historických verzií, ktoré za storočie petipovská inscenácia nahromadila, sa mýli. Musím povedať: sláva! Konečne si niekto skutočne dal prácu a keď už niečo robí, díva sa na balet svojou optikou. Na rozdiel napríklad od Manuela Legrisa vo Viedni, ktorý sa síce hrdí libretistami, spolupracovníkmi, novou redakciou, ale výsledkom je vykradnutá petrohradská inscenácia a kopec nezmyslov zabalených do starého, vzatého, nepochopeného, zle skopírovaného a nového. Cesta Belarbiho je pravdivá. Z pôvodného Korzára má balet len meno a časť hudby Adolpha Adama. Libreto je mierne[…]

Pokračovať v čítaní …

Znovuzrodené mŕtve divadlo

Väčšinou recenzujem zahraničné operné a baletné predstavenia. Niekedy zaujímavé performance, činohry či inšpiratívne knihy. A práve cez Vianoce sa mi dostali do rúk dve nádherné knihy. Literatúra o scénografii a kostýme pre divadlo je u nás Popoluškou. Čo sa dá čakať v takej malej krajine, s takou mladou a málo zaujímavou geografickou mapou divadiel. Slovensko oproti Česku, je na tom ešte biednejšie. Scénografie a divadelný kostým navyše silne trpia mladosťou dnešných moderných spôsobov. Kedysi sa divadlo fotilo na čiernobiely filmový materiál, poväčšine so silnou emocionálnou patinou. Nebolo bežné dokomentovať kostýmy, scénografiu, celky javiska, premeny scény, efekty. A tak inscenácie po druhej svetovej vojne sú zdokumentované na dnešné pomery slabo, niektoré skoro nijako. Dnes už samotní výtvarníci vlastnia výkonné a na divadelné svetlo citlivé fotoaparáty, kamery, software,[…]

Pokračovať v čítaní …

My Mother Loved Dance

Tak som si počas Vianočných sviatkov stratil poznámky ku eseji. Videl som totiž strhujúci dokument o bývalej riaditeľke baletu Parížskej opery Brigitte Lefèvre. Dokumenty o žijúcich osobnostiach sú poväčšine prehnanou glorifikáciou alebo naopak desivou kritikou bez širších súvislostí, či nudou od informácií kedy dotyčný vstáva, či má doma psa alebo mačku a čo rád číta. V jednu celkom obyčajnú sobotu roku 2014 sa konal mimoriadny ceremoniál v slávnom parížskom Palais Garnier. Aký? – V tento deň sa so všetkou parádou, v akej si ľubujú Francúzi vo svojich okázalých ceremóniách už od dôb Ľudovíta XIV., rozlúčil kultúrny svet s vládou Brigitte Lefèvre nad súborom baletu Opéra national de Paris. Lefèvre viedla prestížny súbor s viac než tristoročnou históriou vyše devätnásť rokov[…]

Pokračovať v čítaní …

Tosca vo Fínskej národnej opere

Pred pár týždňami som písal, že je najlepšie sledovať mená režisérov, dôkladne si pozrieť fotky a naštudovať si, na čo si chcem vlastne kúpiť lístok, aby som nemal v divadle šok, sklamanie. Zdá sa, že stredoeurópske divadlá valcuje chladný sever. Calixto Bieito pripravil v Oslo strhujúcu novátorskú Toscu pre toto storočie, v Helsinkách zase inú Toscu pripravil ďalší významný režisér Christof Loy. Ten sa etabloval svojimi výtvarne vyhranenými inscenáciami, ktoré netrpia prehnanými ornamentmi, ani šokujúcimi posunmi v oblasti vzťahov medzi postavami a zostávajú verné libretu i skladateľovi. Ale čistý dizajn inscenácie ich posúva k súčasným trendom, ktoré na javisku vládnu. Inscenáciu zaznamenala aj televízna stanica Arte, takže si ju môže pozrieť každý. Ale stojí za to? Vedľa extravagantného a na dreň idúceho Bieita,[…]

Pokračovať v čítaní …