Boris Godunov v Мариинский театр

Borisovi Godunovi sa dlho vyhýbala snaha o modernizáciu. Slávne operné domy čo to šlo, udržiavali pamätnú inscenáciu slávneho filmového režiséra Andreja Tarkovského. Nakoniec vznikla prekrásna inscenácia, plnohodnotné operné divadlo na mieste, kde by to nikto nečakal. Na slávnej cárskej scéne Mariinského divadla v Svätom Petrohrade. Hudobný riaditeľ a renomovaný dirigent Valery Gergiev si vybral odvážnu koncepciu britského režiséra Grahama Vicka. Vznikla tak učebnicová ukážka spolupráce dirigenta a režiséra.  Táto ukazuje, že aj moderná inscenácia môže mať osobitý život, keď je postavená na logike, výklade a mimoriadnych vokálno-hereckých výkonoch. Vick oživil na scéne smutnú históriu katedrály Krista Spasiteľa. Vznikla tak opera o cárovi, ktorý získal trón podvodom, vraždou, a zároveň inscenácia o dejinách dvadsiateho storočia s príbehom najväčšieho pravoslávneho chrámu sveta. Chrám bol vybudovaný v 19. storočí ako oslava víťazstva nad Napoleonom. Ako oslava vernosti a lásky k viere. Ako pomník tristoročnej dynastie Romanovcov. Ako galéria víťazstva a nezlomnosti ruského národa. Od slávnostného otvorenia v roku 1883 však chrám s gigantickou kupolou bol svedkom života Moskvy a Ruska len niekoľko desaťročí. Už v roku 1929 zjazd Komunistickej strany ZSSR rozhodol, že chrám blokuje výborne miesto na brehu rieky Moskvy na dohľad od majestátneho Kremľa a musí uvoľniť miesto Palácu sovietov. Prvá detonácia s chrámom nič neurobila.  Až druhá explózia poslala dolu kupolu a zničila pevné steny bohato zdobeného chrámu. Skoro dva roky robotníci odpratávali vznešené trosky. Stavbu paláca zabrzdila Veľká vlastenecká vojna a nikdy už nebola obnovená. A tak mohutné základy stavby v tvare kríža sa stali hlbokou jamou, ktorá sa stala bazénom. Až v roku 1990 bol položený základný kameň ako symbol pokánia a zmierenia. Za desať rokov, k veľkému jubileu, bol chrám otvorený. Symbolicky sa v ňom zakončila púť Romanovcov, ktorých patriarcha svätorečil.

Graham Vick postavil na scéne pôsobivú ošarpanú ruinu zjazdového paláca, ktorá je tesne prilepená na zakryté steny, ktoré postupne odhaľujú zlatý ikonostas a vstup do svätyne. Pôsobivá architektonická scéne je strhujúca nielen svojim umeleckým predvedením na scéne, ale aj rafinovanosťou symbolov. Miesto, kde sa stretávajú všetky vrstvy obyvateľstva, miesto pre zapovedaných, nepohodlných, miesto, kde stráži polícia, miesto historického významu. Podobný osud isto stihol aj chrámy na litovskej hranici, a tak je scéna v krčme, v nevestinci, v rozbitom kostole s neónovými reklamami viac než príznačná. V historickom šate nesmierne pôsobivo vyznievajú scény v Kremli v Borisových komnatách. Vick nieže by to ešte tušil, veľmi dobre vyjadril budúcnosť ruskej krajiny. Celú tu pompu ruských cárov, neskôr prezidentov, ich snahu o zmierenie a silný pakt s pravoslávnou cirkvou. Osamotenosť vladárov mocnej krajiny, ich osobnú tragédiu, ktorá definuje ich činy navonok. Vick veľmi detailne rozohráva drámu. Prvý obraz s blúdiacimi obyvateľmi,  z ktorých má každý svoj osobný príbeh, je úctyhodný. Miťjuch, polícia, žena s kočiarom, opilci, bezdomovci, ľudia náhliaci sa do práce; dokonalá typológia. Vick tak kodifikoval postupy a potreby, ktoré musí mať moderná operná inscenácia, ktorá vykladá libreto v novej dobe. Vzorová ukážka silného inscenačného kľúča a dokonalej remeselnej práce na stavbe inscenácie. Precízna herecká práca nielen so sólistami, ale aj so zborom. Nehľadí na pozlátka a vonkajšie efekty, ale hľadá dôležité neuralgické body postáv drámy. Jeden z najpôsobivejších momentov je príchod Borisa, ktorý prijíma trón na scéne. Zjaví sa medzi masou davu a z tajnej skrýše pred bránami chrámu vytiahne cársku korunu, korunovačné klenoty a slávnostný plášť a sám sa korunuje cárom. Divák už len čaká, že omylom vytiahne aj mŕtvolu cároviča Dimitrija. Jeho monológ je úchvatným zastavením už v úvode, keď s obavami preberá vládu, pretože necíti žiadnu vyvolenosť ani silu. V Kremli už vidíme vládcu, ktorý prijal hru doby. Opravuje fresky a zničenú výzdobu cárov, nevkusne medzi jantárovými a pozlátenými stenami relaxuje v ušiaku Eames a pije Jacka Danielsa. Jeho dcéra čaká pred reflektormi v svadobných šatách na oficiálne fotky pre tlač, aby šírila záujem cára o rodinu. Ten sa prejavuje už pri korunovácii, keď symbolicky berie na ramená svojho syna Fjodora, a tak vchádza do katedrály, aby demonštroval, že začína nový rod a jeho syn je už korune predurčený. A zase vlastný syn sa v jeho predstave spojí s Dimitrijom, ktorý ho starší zo spánku. Mnohé detaily sa môžu javiť ako prvoplánové, ale v kontexte výborne zapadajú do koncepcie, a aj našej prítomnosti a geopolitickej situácie. Jurodivý v tričku s logom supermana, závislé prostitútky, notebook, na ktorom Pimen píše kroniku, cigarety na scéne – – úplná realita. Jedna z najpôsobivejších scén je scéna na námestí, keď demonštranti čakajú pred chrámom, z ktorého vychádzajú oligarchovia a podnikatelia ako „chorovod“ cárskej rodiny, dobre zaodetí v luxusných kožušinách a poslednej parížskej móde.  A občan stále hladuje aj dnes a nesie následky politiky, ktorá sa stala povolaním k moci. Keďže Gergiev volí pôvodnú verziu opery 1869, (veľmi správne s autentickým Musorgskim) vrcholom je posledný obraz, ktorý Vick inscenuje ako politický súboj v parlamente. Viac vrstevnatosť réžie potvrdzuje Vickovo prehlbovanie záhady či je Boris skutočne vrah. Aj Šujskij je neobyčajne krotký a noblesný. Politické vyznenie je o to silnejšie, že do kariet mocných nevidí skutočne nikto.

Gergiev brilantne obsadil všetky postavy, včítane Borisovho syna Fjodora, ktorého brilantne hrá a spieva chlapec. Rozličné party Varlaama, Pimena, a ďalších mužov obsadzuje vynikajúcimi hlasmi a typmi. Pre Yevgenya Nikitina je Boris parádna rola s mnohými odtieňmi, ktoré podnecuje pozorný dirigent a režisér. Nikitin má hlas dokonale pod kontrolou. Dokáže predviesť znelé ruské forte bez straty farby v úchvatnom dramatickom volumene a aj meditatívne piano. Nikitin drží celú inscenáciu. Hrá panovníka, či prezidenta, ako muža, otca, človeka z mäsa a kostí. Musorgskij sám akoby vzdával dvoma veľkými áriami hold jeho hlasu a talentu.  Šujskij Yevgeny Akimov je výborný protihráč, ktorého profesionálna tvár a chovanie dlho pôsobia seriózne. Nehrá prvoplánovo žiadneho úlisného hada. Celý výkon orchestra, sólisti, zbory sú mimoriadne. Zvuková drzosť Musorgského geniálnej partitúry tu zasluhuje „bravo“ dirigentovi za jeho autentickú hudobnú koncepciu. Režisér si zasluhuje bravo za svoj politický thriller, ktorý nie je odtrhnutý problémom dnešného človeka. Národov v područí novodobých demokratov a politikov, ktorí sa zhliadli v dejinných vzoroch mocných autokratov, cisárov, cárov a tyranov.  Našli znova zaľúbenie v historickom prepychu, okázalosti a pompe, ktoré tieto úrady vládcov nad ľuďmi od nepamäti sprevádzali. Obraz večného zápasu jedinca a systému. Obraz budovania a ničenia. Obraz nepoučiteľnosti z dejín. Obraz planéty na pokraji novodobej globálnej katastrofy.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *